Mgr. Ľubomíra (Lula) Petrova
Pochádza zo 70tych rokov z Bratislavy, kde aj žije. Už ako 16-ročná začala pracovať ako redaktorka spravodajstva a kultúry v denníkoch, pokračovala tak plynule štúdiom žurnalistiky a filozofie na FifUk. Počas štúdií prešla od textu k fotografii, dodnes sa venuje pracovne obom, fotografia je však jej životnou náplňou. Po štátniciach ju práca zaviala do belgických Antwerp, kde v záujme vzdelania sa vo fotografii študovala dva roky postgraduálne štúdium odbor technická fotografia a taktiež bola riadne prijatá a absolvovala jeden semester na Kráľovskej akadémii umení v Antwerpách. Pre byrokratické prekážky, kedy v roku 2002, rok pred vstupom SR do EU, jej neboli udelené študentské víza, vrátila sa na Slovensko. Pracovala pre reklamné agentúry ako copywriterka a fotografka, v čom pokračuje dodnes vo vlastnej spoločnosti.
Ľubomíra fotí “ľudí a veci” - teda portéty, eventy, produktovú fotografiu. Fotografiu stále vníma ako svoju službu pre ľudí. Najviac ju napĺňa, keď tvorí ľuďom kvalitné fotografie, či už do ich súkromného archívu, alebo pre kvalitnú prezentáciu ich biznisu. Keď má jej práca zmysel, úžitok, nielen lacný krátkodobý efekt. Keď jej ľudia za jej fotografie po rokoch ďakujú a sú z nich šťastní. V komerčnej fotografii je pedant, v ateliérovom svietení je vo svojom svete. Sociálna reportáž ju neoslovuje, hoc je to fotograficky efektná téma, hľadá si vo voľnej tvorbe menej nápadné objekty, možno až bežné, prehliadnuteľné, napokon voľnej tvorbe sa venovala do takej miery a prostredia, do akej jej to (ne)umožňovala individuálna starostlivosť o deti.
Pracuje tak s farebnou, ako aj čiernobielou fotografiou, neorientuje sa na jeden žáner, naopak, je všestrannou remeselnou fotografkou. Taktiež nemá jednu “svoju” techniku fotenia, ale využíva všetky možnosti fotografických aparátov a príslušentsva (denné svetlo, blesky, svetlá) tak, aby vyšiel výsledok s potrebnou atmosférou a kvalitou. Najviac srdcu blízky je jej aj tak klasický portrét na čiernobiely film - analógový proces, v ktorom vyrastala, a digitál jej tento esenciálny zážitok a doslova dotyk s fotografiou v takom rozmere neposkytol. Preto dnes, po rokoch práce pre klientov a po odchovaní detí, má priestor vrátiť sa k tejto technike a do fotokomory. Fotografie, ktoré sú vyvolané klasickým procesom vo vývojke, majú úplne iný “touch” a celkom inak vyzerajú tam, kde patria - na stene.
Fotografia je úžitkom, zachytenie momentu do budúcnosti, je dokladom histórie, a tento doklad má byť čo najkrajší.
